Turako bielolíci

Turakovia sú endemické vtáky subsaharskej Afriky. Väčšinou obývajú tropické lesy, no niekoľko druhov obsadilo aj otvorené oblasti saván. Čeľaď turakovité (Musophagidae) tvorí 23 známych druhov, zaradených do piatich morfologicky pomerne odlišných rodov. Ornitologickou zaujímavosťou v prípade turakov sú dve farbivá (turacín a turakoverdín), ktoré vytvárajú charakteristické zelené a purpurové sfarbenie ich pier. Turakovia lietajú ťažkopádne, preto viac času trávia v korunách stromov. Ich zvláštne trúbivé zvuky pripomínajú kukučky, s ktorými sú fylogeneticky príbuzné. Žijú v malých skupinkách, v čase hniezdenia v pároch. Živia sa rôznymi plodmi, v menšej miere semenami a hmyzom. V období hniezdenia budujú veľké hniezda v konároch stromov. Samica znáša 2-3 vajcia, ktorých inkubácia trvá približne 20 dní. Mláďatá opúšťajú hniezdo vo veku 25-28 dní. Turako bielolíci sa vyskytuje obvykle vo vyššie položených vlhkých a hustých lesoch, v nadmorských výškach 2200-3200 m. Hoci je rozšírený aj v niektorých lesných oblastiach štátu Eritrea a na malom území Južného Sudánu, jeho areál pokrýva najmä vysočiny v Etiópií. Dosahuje dĺžku tela 43 cm, z čoho chvost tvorí až 19 cm. Systematici rozlišujú dva poddruhy (T. l. leucotis; T. l. donaldsoni), v súčasnosti sa v súkromných chovoch a zoologických záhradách chová zrejme iba nominátny. Poddruh turako Donaldsonov žije iba v Etiópií (provincie Harrar, Arussi, Bale) a má sčasti odlišne sfarbenú chocholku. Naša zoo chová turaka bielolíceho po prvýkrát vo svojej histórií. Chovný pár sme získali v novembri 2011 z pražskej zoo. Chovateľsky sa jedná o jedného z najrozšírenejších turakov, v Európe je chovaný aktuálne (11/2011) v 60-tich zoologických záhradách. V niektorých inštitúciách ho opakovane úspešne rozmnožili.